Video/Audio Player 1
Video/Audio Player 2
Zobrazit profil
Profil
Jméno | Ravi Torres |
Zobrazované jméno | Ravi Torres |
Věk | 27 |
Rasa | Vlkolak |
Status | Zdravotný asistent |
Výška | 179 |
Váha | 67 |
Datum narození | 15. 10. 1996 |
Citát: | „Have you ever seen the hell in someone‘s eyes and loved it anyway…“ |
Charakteristika | Schopnosti: – Kreslenie – tento talent zdedil po matke, ktorá v tomto obore vybudovala kariéru – Tanec – do rytmu hudby sa vlní rád a celkom slušne – Jazdenie na koni – ako dieťa jazdil, ale od istého veku na koňa nesadol – Pamäť – jeho pamäť je takmer fotogenická, občas mu vypadnú nejaké detaily, ale to nie je nič závažné – Sila a rýchlosť – typické pre vlkolakov – Čuch – jeho nos je citlivý, ale jeho pamäť na pachy je brilantná – Jazyky – Španielčina (rodný jazyk), Angličtina (pokročilý), Latinčina (kvôli práci a štúdiám)
Zaujímavosti: – Páčia sa mu asi všetky farby, ani jedna nie je taká, ktorá by sa mu nepáčila – Má tak jemnú motoriku a prácu s prstami, že by dokázal roztriediť zrniečka maku od kryštálikov soli, ale v tvrdej práci (napr. rúbanie dreva) nie je dobrý. To isté platí o bitkách, nevie sa biť dosť dobre na to, aby z väčšiny súbojov vyšiel ako víťaz, to ale závisí aj od rasy jeho protivníka – Dážď mu vadí, kedykoľvek sa cíti nesvoj keď vonku práve prší (vníma to inak, keď je niekde vnútri a inak, keď je vonku a mokne) – Je milovníkom klasickej literatúry, od známych autorov až po tých menej známych Povaha: Akoby nemal žiadne problémy, starosti či povinnosti. Žije len pre daný moment, nad následkami sa nezamýšľa. Pôsobiť bezstarostne je občas namáhavé, hlavne s tými starosťami, ktoré má, ale robí to kvôli tomu, aby o nich nemusel s nikým hovoriť. Je preňho ťažké skrývať svoje emócie, pretože nedokáže ovládať svoj výraz natoľko, aby ním neukázal alebo nedal najavo, ako sa práve cíti. Jeho oči vedia byť veľavravnejšie ako jeho ústa a to je občas jeho najväčším kameňom úrazu. Na ústa si vie dať pozor, vie kedy čo povedať, kedy mlčať, ale to, čo zamlčí, často prezradí jeho výraz. Práve kvôli tomu sa snaží byť väčšinu času otvorený voči svojmu okoliu. Je veselej povahy a nemá rád nudu. Snaží sa rozveseľovať svoje okolie aj keď je sám smutný, pretože mu záleží na ostatných, ale to platí len o tých, ktorých dobre pozná a oni jeho. Sebavedomia má toľko, že by ho mohol aj rozdávať plnými hrsťami. Verí si vo všetkom, čo robí a občas mu to pomôže zožať úspech, inokedy pár bolestivých zranení a možno ponaučenie. Ale to len možno, pretože mnoho ľudí by o ňom povedalo, že je nepoučiteľný. On ale má rád výzvy, nevzdáva sa ľahko a slovo ako je „nemožné“ nemá v slovníku. Podľa neho je možné úplne všetko. Nepochybuje o sebe a svojich schopnostiach, nepotrebuje byť vo všetkom najlepší, ale súťaživý on je. Neurazí sa ak nie je prvý, nenahnevá sa ani ak je posledný, jemu ide iba o zážitok z danej činnosti, môže si povedať, že to skúsil a nabudúce možno bude lepší. To platí vo všetkom, čo robí. Nie je moc hanblivý, pred cudzincami sa správa rovnako otvorene ako pred svojou rodinou, čo na srdci, to na jazyku. Občas sa preto môže javiť, že je vyslovene drzý a nevychovaný, ale on to nikdy nemyslí zle. Na oko sa tvári tak, že je kamarát so všetkými, ale inak si k sebe moc blízko nikoho nepustí. Rád ostatných provokuje či už slovne alebo telom. Potešiť ho dokážu aj úplné drobnosti. Taktiež má občas trochu strelené nápady a je za každú srandu. Ale rovnako ako všetci, má aj on svoju temnú stránku.
Vďaka tomu, že vlkolakom je už niekoľko rokov, jeho sebakontrola je v tomto smere dobrá. Premenu istý čas trénoval poctivo, aby sa naučil to lepšie zvládať a dnes už dokáže na svojom ľudskom tele vyvolať rôzne prvky vlčej podoby, keď sa mu to práve hodí. Čo sa celkovej podoby týka, jeho srsť je pomerne tmavá, ale nachádzajú sa na nej aj svetlejšie takmer pieskovo-hnedé fľaky v oblasti uší, úst, brucha a nôh. |
Minulost | Jeho rodná zem je Mexiko. Chlapca čakali až koncom mesiaca, ale on sa na svet vypýtal skôr. Našťastie to problém nebol, narodil sa ako zdravé dieťa, plné života. Svojim rodičom to dokazoval každý deň, rovnako ako starším súrodencov, ktorých mal. Dvoch starších bratov, konkrétne. Vekový rozdiel medzi nimi nebol moc veľký (starší mal 10 rokov a mladší 7), ale za mlada Raviho moc v láske nemali, pretože bol príliš hyperaktívny a keď ho mali strážiť jeho bratia, málokedy z toho vzniklo niečo dobré. Ale aspoň majú teraz na čo spomínať. Žili v menej zaľudnenej časti, kde viac uznávali prírodu ako moderné technológie. V ich dedine bola pomerne uzavretá komunita. Všetci sa poznali so všetkými, takže aj Ravi ako dieťa mal pomerne dosť rovesníkov, s ktorými sa hrával a chodil do miestnej školy. Nebol teda odkázaný len na pozornosť svojich bratov, čo bolo dobre, pretože ich názory sa v niektorých veciach rozchádzali až príliš. Každý z nich mal preto vlastných kamarátov, no aj medzi sebou vychádzali v rámci možností dobre. Mali sa radi a lásku si najčastejšie vyjadrovali hašterením sa alebo bitkami. Keďže bol Ravi najmenší z nich, bitky vždy prehrával až si na to napokon aj zvykol. Nikdy to ale nebolo nič extrémne, žiadne vážne úrazy si nespôsobovali. Ich otec choval kone a matka bola maliarka. Ich ranč bol v miestnej komunite pomerne populárny, pretože všetci radi jazdili a keď náhodou išli okolo turisti, málokto odolal prechádzke na koni po blízkom okolí. Žili si teda pomerne dobre a nikdy nemali núdzu o peniaze, aj keď za boháčov by ich len málokto označil. Mali, čo im bolo treba, to im stačilo. Ako syn majiteľa ranča, mal vlastného koňa, na ktorom jazdil len on. Jazdiť vedel takmer skôr ako chodiť, takže mu to šlo dobre a ako osemročný už zvykol chodievať sám na prechádzky po okolí. Nikdy nie moc ďaleko, len v okolí dediny, kde ešte videl na jednotlivé budovy. Jedno zamračené poobedie sa takto prechádzal po okolí na svojom koni, ale spustil sa hustý dážď. Najprv sa chcel skryť v neďalekom lesíku pod korunami stromov, aby sa skryli pred dažďom, ale keď sa ozval hrom, jeho kôň sa splašil a rozbehol sa do lesa. Nevedel zviera dostať pod kontrolu a skončilo to tvrdým pádom na zem, pretože sa nestihol uhnúť konáru stromu, popod ktorý zviera prebehlo. Zlomil si pri tom dve rebrá a ruku. Pomaly sa pozbieral zo zeme a vydal sa hľadať svojho koňa. Neďaleko bola cesta, po ktorej jazdili autá. Vydal sa tým smerom, kričal na svojho koňa, aby sa k nemu vrátil, ale zviera bežalo vpred, priamo k ceste. Už z diaľky počul hlasný náraz, krv mu stuhla v žilách, ale bežal ďalej. Po tvári mu stekali slzy, pretože mu bolo jasné, čo sa asi stalo, ale ani to ho nedokázalo pripraviť na to, čo skutočne našiel na ceste. Mŕtve telo jeho koňa bola jedna vec, ale keď spoznal rozmlátené auto, vykríkol. Pomaly pristúpil k autu a roztrasene nazrel dnu. Za volantom bola mŕtvola jeho otca. Uplakaného, prechladnutého a bezradného ho tam našlo ďalšie auto, ktoré išlo po málo frekventovanej ceste. Neznámy muž ho vzal do najbližšej nemocnice, kde sa o chlapca postarali a po pár dňoch ho pustili domov. Celý jeden rok neprehovoril vôbec, mal traumu z toho, čo sa stalo a neprestal si to vyčítať dodnes. Viní sa za smrť svojho otca a kedykoľvek prší, všetko to má opäť pred očami. Často sa kvôli tomu strhával zo snov keď bol menší, teraz sa mu tá nočná mora sníva len občas, ale vždy to prežíva rovnako zle ako keď bol malý. Jeho starší bratia prevzali rolu otca a starali sa o ranč. Matka sa stále venovala maľovaniu, ale tiež pomáhala s rančom, najmä preto, aby sa uživili. Ravi sa ku koňom odmietal priblížiť, sledoval ich len z diaľky, ale v duchu si sľúbil, že na žiadneho už nikdy nesadne. Opäť rozprávať začal až po ďalšom traumatickom zážitku, kedy nemal na výber. Veľa času trávil sám, izoloval sa aj od svojich kamarátov, ktorých predtým mával, bol samotárom, už nebol vôbec spoločenský. Prechádzal sa často po okolí, tak ako aj v ten konkrétny deň. Bol spln, večer, zima, stmievalo sa rýchlo. Zatúlal sa ďalej ako inokedy, takže mu cesta späť trvala dlhšie a nakoniec kráčal po tme smerom domov. Poznal to tam dobre, nemal sa ako stratiť. Nočný les bol trochu desivý, ale on sa nebál. Aspoň nie do doby, kým nezbadal vlka. Keď ho zbadal, nebolo mu všetko jedno. Napadlo mu, že toto je ten deň, kedy zomrie, ale nestalo sa tak. Vlk naňho zaútočil, pohrýzol ho a skôr ako stihol napáchať väčšie škody, prišiel iný vlk, ktorý odohnal toho prvého. Spolu sa potom stratili v tme a Ravi mal čo robiť, aby sa dostal domov. Nedostal sa ani po okraj lesa. Tam padol na zem, pripravený vypustiť dušu, ale nestalo sa tak. Pomohol mu jeden z jeho susedov, ktorý ho našiel chvíľu na to. Vzal si ho domov, ošetril ho a na ďalší deň mu všetko vysvetlil. Je vlkolakom už dlhé roky a nedávno na jedného premenil aj svojho jediného syna. Včera bol jeho prvý spln, prvá premena a jeho syn bol divokejší ako čakal. Ravi sa do toho priplietol len omylom a tak ho jeho syn pohrýzol a to znamená, že nákazu preniesol aj na chlapca. No sľúbil mu pomoc a to aj dodržal. Miesto svojho syna tak vychovával a trénoval dvoch vlkolakov. Ravi sa prvých pár rokov poctivo učil zvládať svoju vlčiu stránku, ktorú prijal pomerne rýchlo. Už keď sa naučil prijať to v sebe a zvládať svoje emócie, bol nakoniec aj rád, že sa mu to stalo, pretože sa opäť začal socializovať. Nebolo to vždy ľahké, ale robil, čo bolo v jeho silách. Nechcel nikomu ublížiť, tak si dával pozor. Naviac sa rozhodol, že by sa chcel stať lekárom, aby mohol pomáhať zachraňovať životy druhých. Začal sa preto viac venovať svojmu štúdiu a neskôr kvôli tomu musel odísť študovať do zahraničia, aby mal lepšiu školu a teda aj lepšie možnosti. Angličtinu on vedel, takže nemal problém učiť sa v inom jazyku a zvládať to. Horšie to bolo s jeho vlčou stránkou, ktorá v meste nemala toľko možností na sebarealizáciu ako v jeho rodnej dedine, ale rýchlo pochopil, že nie je jediným vlkolakom v okolí. S rodinou je stále v kontakte, ale doma nebol už dlhé roky. Žije teraz sám v New Yorku, kde sa mu po škole podarilo nájsť si prácu zdravotného asistenta a zatiaľ nemá v pláne na tom niečo meniť. |
Faceclaim | Iñaki Godoy |