Po tak dlhom čase mimo New York. Nie je to v mojom živote prvý,ani poslednýkrát. Chcel som prísť na svoje narodeniny, ale nedokázal som sa od Lóniho dostať príliš ďaleko bez záchvatu úzkosti. Nie je to síce tak dávno. No i tak sa to zdá, akoby som prespal storočia, zatvorený v temnotách medzi koreňmi najstarších stromov Faerie. Dodávali mi vodu a živiny, uzamknutému v malej škrupine pod zemou, ako malý oriešok, semiačko stromu, ktorý len čaká na prečkanie sucha a búrky, aby mohol vystrčiť hlavu. A tak som ju vystrčil dnes.Keď sa obzerám okolo seba, uhýbam pred nimi pohľadom. Pred ľuďmi, čo chodia okolo i po druhej strane preplnenej cesty hlavnej newyorskej ulice. Je neónová a preľudnená a všetko sa mi lepí na kožu ako ťažká smola. Odvykol som si. Znova je zo mňa utiahnutý malý fér. Bojí sa vyčnievať a napriek tomu vyčnieva svojimi divokými vlasmi a bosými nohami, tak typickými pre mňa, že?A mám k nemuzvláštny vzťah. K New Yorku. Niekedy tu pr…Číst více

Myslím, že mi radosť priveľmi zachutila a tentoraz chutí ako krv. Konečne znova viem, ako chutí a bolí rovnako. Je do mňa zatnutá jej chuť ako meč po rukoväť cez hrdlo a pozdĺž tela v každom kúte. Na chvíľu som aj zabudol, aký je to pocit, cítiť na tvári každý dotyk ruky, teplotu vzduchu i jemný vánok, čo sa snaží všetko pofúkať.
Keď vstávam po niekoľkých minútach, ktoré sa čneli vo mne ako večnosť, snažím sa dýchať nosom. Nejde mi to, je preplnený pachom ublíženia. A smrdí mi. Potiahnem, otriem si tvár do dlaní a keď ich odtiahnem, vidím na nich šmuhy krvi, roztreté v prazvláštnom obrazci abstraktu. Usmejem sa. Nemôžem nič iné, žiaľ oblakom. Chytili si správneho, takého, čo nič nevracia späť, čo sa nedá nazvať darom. A že by som rád rozdal niekedy v pästiach strach. Myknem sám pre seba plecami. Neviem to.
Sedím s nohami natiahnutými pred sebou, kývem si nimi a búcham o seba do rytmu férskej piesne, ktorá mi utkvela v mysli p…Číst více

Nájsť si miesto, kde budem tentoraz prespávať, nebolo zas tak ťažké, ako som čakal, keď som sa sem vrátil. Je to len malá opustená budova, o ktorej sa hovorí, že v nej straší. No a teraz tam bude istý čas strašiť naozaj. Tehlové steny sú obrastené popínavými rastlinami s listami a v lete iste budú kvitnúť aj kvety, cítim to, viem to, rastliny mi to našepkajú a moja intuícia tuší, ako skvostne sa to bude javiť všetkým civilom, prechádzajúc okolo, možno si to prikrášlim podľa seba nejakou tou mágiou. Už ani to miesto nebude tak desivé. To možno ani nie je dobré. Nájsť si úkryt, kde sa pokojne usadiť aspoň na istý čas, kým sa zase vrátim do Faerie po zásoby a vezmem si so sebou z civilského sveta nejaký rajský plyn (čarovný názov, tak ako účinky), LSD a yagé (William by bol rád), a potom sa zas presunúť inam. U obchodníkov, ktorým donášam, však nikdy neviem. Alebo použijem trochu mágie. Civilovia si niekedy nevidia ďalej od nosa, ako som…Číst více

Zaplavila ma melanchólia.
Newyorská zem je nadmieru zvláštna, keď po nej kráčam znova, oznova ma vsala tá špongia (asi?), ktorou je toto mesto.
Tie budovy poznávam, aj reklamy sú stále rovnako otravné a úplne nezmenene hlúpe, aj žlté taxíky a ľudia rôznych chutí. A aj tak je mi cudzo.
Melanchólia nie že by ma presvedčila vrátiť sa do Faerie. Práve naopak. Oh, áno, chcel som zas a znova objaviť taje a zvláštnosti tohto tak… pochybného miesta. Tohto miesta, o ktorom písali mnohí a i ja som písal. Tohto miesta, kam som zavítal každú chvíľu, keď ešte Allen Ginsberg sám netušil, ktorý politický smer je pre neho ten pravý.
A ja vravím – ten, čo chutí i nechutí ako med.
Ale to teraz nie je podstatné.
Späť k melanchólii, ktorú toto mesto vytasilo na mňa ako meč, roztínajúci krčnú tepnu a ja v jeho uliciach vykrvácam. Ak sa to dalo tak ľahko a tak jednoducho. V architektúre mnohých ulíc sa toho veľa naozaj nepomenilo. Ale bud…Číst více

To bola divoká akcia. Aspoň myslím. A kam vlastne zmizol Lóni. Zastavím sa v kroku a chvíľu stojím. Čo sa vlastne sakra stalo? Nadýchnem sa zhlboka tohto hnusného vzduchu v New Yorku a obzriem sa späť. Som niekde medzi skladiskami, okolo je kopec potácajúcich sa indivíduí, ktoré asi tiež idú z techno párty.
“Merde.” Zahundrem a trochu ma strasie, tak si pošúcham ramená. Ucítim pod rukami… holú pokožku… pozriem dole, na seba. Nemám tričko. Ani mikinu. A už vôbec nemám bundu. Ale mám tie debilné popruhy. A limetku na hrudi. Čo sa to kurva stalo?! Dvomi prstami zo seba odlepím plátok limetky a nechám ju voľne spadnúť na zem. Hlava sa mi ešte trochu točí ale nie je to také ako keď si dám veľa trávy. A som od niečoho lepkavý. Jednu ruku si nechám na rameni, v márnej snahe že ma to snáď zohreje. Patetické. Druhou rukou vylovím zo zadného vrecka mobil. Zázrak. Nestratil som ho. Už sa trasiem ako osika. Priložím prst na mobil, aby sa otvoril… ale nereaguje. Skúsim…Číst více